JE VEČER…
Zaspávam s presvedčením, že takto už ďalej nedokážem žiť.
Mám milión dôvodov!
Áno, som si absolútne istá!
Musím s tým niečo urobiť!
Kvôli sebe.
Kvôli synovi.
JE RÁNO…
Pálenie na duši s východom slnka trochu ustalo. Môj syn spí. Zdá sa, že je v pohode. Našťastie zaspal skôr a nič nepočul….snáď…
Zaspávam s presvedčením, že takto už ďalej nedokážem žiť.
Hm, možno to nie je až také zlé. Veď iní žijú aj horšie.
Mala by som nám dať ešte jednu šancu! Poslednú!
Vlastne musím. Kvôli synovi. Kvôli sebe…
Deň čo deň rovnaký scenár…
Vieme, že nás ubíja každý ďalší deň prežitý v nefunkčnom vzťahu. Je to niečo ako hra na rodinu, ktorou už dávno nie sme. A predsa sa nevieme pohnúť z miesta. Nevieme sa rozhodnúť, čo máme urobiť. Pochybnosti a neistota vyvolávajú strach, ktorý nás doslova paralyzuje. Podvedomie nám opakovane podsúva slovo –ROZVOD…..Naozaj je to najlepšie riešenie?
Rodina je pre každého človeka vzácny dar
Preto je prirodzené, že vo chvíli keď hrozí , žeby sme mohli o ňu prísť, bojujeme všetkými silami.
Ak však proti nám stojí nerovný súper, stáva sa z nás ďalší Don Quijote de La Manche. A žiaden boj s veternými mlynmi nemá zmysel.