Nech už je to strach zo súdneho pojednávania, z reakcie tvojho manžela, keď zistí, že si podala návrh na rozvod, strach zo života po rozvode, alebo z toho, či finančne utiahneš domácnosť, či z toho ako rozvod príjmu deti...
Nenápadne som pozrela von oknom. Videla som ako sa vzďaľuje.
Uľavilo sa mi. Srdce bilo ako o život. Bolo leto, na sebe mal staré obnosené nohavice. Boli veľké, určite neboli jeho. Zrejme ich našiel niekde v smetnej nádobe. Namiesto opasku povrázok a na ďalšom povrázku viedol za sebou psíka. Košeľu nemal. Vlasy mu odrástli, mal zarastenú bradu a nepríčetný pohľad. Zamrazilo ma.
Až vtedy som si uvedomila, že sme naozaj v nebezpečí. Nemohla som uveriť, že sme sa dostali do tejto situácie. Ako sa to vôbec mohlo stať? Z môjho exmanžela, riaditeľa vo veľkej firme v IT sektore, inžiniera s červeným diplomom a titulom MBA je bezdomovec. Nemá čo stratiť. Nemá zábrany a hnevá sa na celý svet. Žije vo svojom vlastnom svete, tvorí si vlastné pravidlá. Choroba, ktorá ho trápila mu nedovolila vidieť situáciu reálne. A pred chvíľou zase zvonil pri našich dverách. Kričal. Vyhrážal sa. Kopal. A potom odišiel nevedno kam. Preč? Alebo čaká za rohom?
Čo mám robiť?
Volať políciu? Na čo! To som už skúšala. Keď sa naposledy vyhrážal, že nám dá pod auto bombu a unesie syna zo školy. Policajt si ma premeral, spísal zápisnicu a vybavené. Pýtala som sa, čo mám robiť…Poradil mi, aby som auto zaparkovala pod policajnými kamerami. Pri otázke: “A kam mám „zaparkovať“ seba a syna, aby sme boli v bezpečí?!”, len pokrčil plecami….”Zostaňte doma. “
Doma? A dokedy? Nechodiť do práce? Do školy? A čo potom? Ako budeme žiť?
Dva dni sme nevyšli z domu. Prišiel pondelok a ja som nenašla odvahu ísť do práce, ani zobrať syna do školy. Nahovárala som si, že potrebujem ešte deň, dva, trochu sa upokojím, ten hrozný strach prejde a potom to pôjde. Veď môj exmanžel sa odvtedy neukázal. Určite je už niekde preč.
Ale nešlo to. Strach bol väčší ako argumenty sedliackeho rozumu, ktoré som mu podsúvala…prešli ďalšie dva dni.
„Mamka, môžem ísť už zajtra do školy?“ pýtal sa ma syn.
„ Áno, zlatko. Ráno pôjdeme, Ty do školy a ja do práce“. Snažila som sa pôsobiť bezstarostne, ale neviem, či to tak naozaj vyznelo. Nemohla som dať pred synom najavo, že som si v tej chvíli nevedela ani predstaviť, že vyjdeme na ulicu…
Čo mám robiť? Čo mám robiť?!
Premýšľaj! Vždy si našla nejaké riešenie! Aké máš možnosti?
Zostať doma. Dokedy? To je nemožné. Nepripadá do úvahy.
Ísť von. A čo keď na nás bude niekde čakať? Čo keď si počká na syna pred školou? Čo keď ho niekam odvedie? Čo keď na mňa bude čakať pred kanceláriou? Čo keď nám bude chcieť ublížiť? Čo urobím?
Takto som si celú noc kládla otázky. Prechádzala všetky najhoršie možnosti, ktoré mi napadli, že sa môžu stať. A na všetky som sa snažila nájsť odpoveď.
Ráno, keď zazvonil budík, som mala celú situáciu rozobratú do posledného dielika. Zvážila som ju z každej strany. A môj strach slabol.
Ráno sme zvládli.
Celý čas odkedy sme vyšli z domu, až kým sme nenastúpili do auta, som nenápadne držala mobil v ruke, keby bolo potrebné volať o pomoc. Nohy sa mi triasli ešte niekoľko hodín. Celý deň som bola napätá ako struna a trochu sa mi uľavilo, až keď mi syn zavolal, že je už zo školy doma a je v poriadku. Večer som bola unavená ako kôň.
Ešte niekoľko nocí som si musela urobiť rovnakú mentálnu prípravu, aby som ráno zvládla jednoduchú vec – zobrať syna do školy a ísť do práce. Ale každým dňom to bolo trochu lepšie.
Náš príbeh v tomto bode nemal happy end. Problémy nezmizli s východom slnka. Neustále sa pozerať cez plece bolo neúnosné, nebezpečenstvo sa stupňovalo a nakoniec sme boli nútení ujsť preč, odísť z nášho domu, odsťahovať sa na druhú stranu Slovenska.
Ale ja som si aj vďaka tejto situácii opäť overila, že viem, ako zvládnuť strach, keď ma úplne paralyzuje.
V súvislosti s rozvodom prechádzame množstvom situácií, ktoré v nás vyvolávajú strach. Nemôžem, bojím sa…ako to zvládnu deti…kam pôjdeme…z čoho budeme žiť…čo na to okolie..zvládnem to?
Strach je ako oheň. Dobrý sluha, ale zlý pán. Ak nás strach núti byť opatrnými a ostražitými v nebezpečných situáciách, je na našej strane. Ak nám ale zásadným spôsobom ovplyvňuje život a bráni nám robiť dôležité rozhodnutia, žiť naplno, žiť v pohode, podľa našich predstáv, treba mu dať jasne najavo, že o jeho rady nestojíme.
Ako dostať strach pod kontrolu v akejkoľvek situácii?
Opýtajme sa Hany
V prvom rade netreba so strachom bojovať.
Presviedčať samú seba, že sa nebojíš, že to je nič, to sa ti len zdá, pomyselne sa poklepať po pleci “to dáš”, alebo nedajbože siahnuť po alkohole a pokúsiť sa utopiť ho na dne pohárika je úplne zbytočné a nebezpečné. Takéto popieranie situácie, v ktorej si sa ocitla, ťa pripraví o množstvo energie, ktorú ešte budeš potrebovať a nikam sa neposunieš.
Skús ísť na to takto:
- Priznaj ho – áno, mám strach, bojím sa!
Je to prvý dôležitý krok na ceste k tomu dostať svoj strach pod kontrolu. - Popíš ho – detailne pomenuj, z čoho máš presne strach. Človek má najväčší strach z neznámeho. Ak čo najpodrobnejšie popíšeš, čoho sa bojím, získať konkrétnu predstavu o tom, čo potrebuješ vyriešiť, kde sú tie najviac problematické body.
- Rozober ho – daj dokopy maximum informácií, premysli si, aké máš možnosti a nachystaj si na najhorší možný scenár riešenia.
Akonáhle budeš mať túto prípravu za sebou, bude tvoj strach omnoho slabší.
Budeš mať totiž plán, stratégiu, možnosti. A to ti dá guráž. Uvidíš!
Nedovoľ strachu, aby ti diktoval, ako budeš žiť!